Keď učiteľ odovzdáva oheň ďalej: John Hawken a jeho odkaz u nás

Začiatok cesty

Keď som sa s Johnom stretla prvýkrát, prekvapilo ma, že nehovoril ako učiteľ. Nesnažil sa presviedčať, neponúkal „správne“ cesty. Namiesto toho kládol otázky – a nechal ticho, aby v ňom dozrela odpoveď. Vo svete plnom hluku to bolo nečakané. Telo sa upokojilo. Začalo počúvať. A ja s ním.

Johnova cesta bola pestrá: divadlo, psychológia, terapeutické prístupy… až napokon tanec tela, tantra a šamanská práca. Jeho výcviky po celom svete niesli jedinečný rukopis – prepojenie dávnej múdrosti a súčasného pohľadu na vzťahy, energiu a vedomie.

Ale to, čo ma ovplyvnilo najviac, nebol obsah – ale spôsob. Neponúkal techniky ako zaručený návod. Ponúkal priestor. A dôveru, že to podstatné už v sebe máme.

Tantra bez pozlátka

Tantra, ktorú John stelesňoval, nebola o efektnosti. Nebola o dokonalosti. Nebola o výkonoch. Učil nás byť. V tele. V prítomnom okamihu. Cítiť, aj keď je to nepohodlné. Dotýkať sa, aj keď nás niečo váha žiť, aby sme sa nemuseli hneď „opravovať“. Práve táto radikálna úprimnosť ma zasiahla najviac. Nehral rolu. Neobliekal si masku „vedomej osoby“. Ale stál tam, kde práve bol – niekedy rozbitý, niekedy živý. Oboje pravdivé.

Šamanizmus ako návrat k jednoduchosti

Johnova šamanská práca nebola odtrhnutá od sveta. Nevzbudzovala dojem, že musíme odísť do hôr, aby sme sa spojili s prírodou. Učila nás vnímať telo ako krajinu. Načúvať svojmu dychu ako vetru. Emócie ako prúdenie vody. Napätie ako signál ohňa. A dotyk ako prítomnosť zeme. Znie to jednoducho. A možno práve preto je to také ťažké. Pretože jednoduchosť vyžaduje odvahu.

Sexualita ako prúd energie, nie cieľová stanica

V jeho práci nebola sexualita vytrhnutá z celku. Bola prirodzenou silou – prúdom, ktorý oživuje vzťahy, tvorivosť i samotné bytie. Keď o sexualite hovoril, bola v tom pokojná prítomnosť. Žiadne pozlátko, žiadny tlak. Len priestor, kde si človek mohol uvedomiť, čo cíti – a čo potrebuje. Časti, ktoré neboli ľahké, ma posunuli. Pomohli mi viac rozumieť sebe. Vzťahom. A hraniciam. A tomu, že hlboké „nie“ môže byť rovnako dôležité ako otvorené „áno“.

Dotyk, ktorý premieňa

John vedel držať bezpečný priestor – aj keď v ňom nebolo vždy pohodlne. Niekedy šiel až na dreň. Ale nikdy bez úcty. Jeho prístup nevychádzal z pozície autority, ale z dôvery, že každý človek vie. Práve v tom bola jeho sila. A možno aj jeho humor – suchý, britský, a pritom ľudský.

V tele zostáva spomienka na mnoho okamihov. A jeden z najsilnejších bol ten, keď pre nás masérsky tím vytvoril súkromný kruh. Intímny, ryzí a nesený úprimnosťou, ktorá zostáva. Bolo to darom. A ja ho cítim dodnes.

Na rozlúčenú – a ďalej

John svoju verejnú prácu ukončil. Jeho hlas stíchol, ale jeho učenie sa rozplynulo do tiel tých, ktorých sa dotklo. Do našich rúk. Dychu. Slova. Mlčania. Moja vlastná práca dnes vychádza z mnohých prameňov. Ale on bol tým, kto otvoril bránu.

Nepotrebujem ho idealizovať. Ale chcem poďakovať. Pretože niekedy niečí vplyv cíti ten, kto ho nevedel pomenovať. A dovolí si ho počuť. V sebe už dávno znel.